“Jedného dňa so sebou priviedli vlastného dozimetristu a násilím otvorili sklad rádioaktívneho odpadu. Prinútili ma tam ísť. Pod namierenou hlavňou samopalu. Prišiel som v protiradiačnom odeve, v ochranných okuliaroch a rukaviciach. Oni len tak, v uniformách. Zase ten sebavedomý úsmev. ‚Tak to konečne máme, inžinierko,‘ hovorí jeden z nich. ‚Tu ukrývate tie laboratóriá na biologické zbrane!‘ Všetko som pochopil. Oni si naozaj mysleli, že ak obsadia Černobyľ, nájdu tu americkú základňu, v ktorej sa vyvíjajú biologické zbrane. Nebola to žiadna informačná hra. Mysleli to smrteľne vážne. Verili tomu. „A našli?“ „V momente, ako otvorili ťažké ochranné dvere, dozimetre sa zbláznili. Vyskočili za maximálne merateľné limity. Dozimetrista odtial utiekol. Zostali armádni plukovníci a ich vojaci. Jeden z nich zdvihol holou rukou tubu. Bol to kobalt-60. Začal si ho fotit‘. Povedal som: ‚Ak náhodou bývate v jednej izbe s týmto šialencom, radšej rovno napíšte svojim ženám. Nech si začnú hľadať nových mužov.‘ Oni: „Geňa, okamžite to polož!“ Všetci utiekli.” ChernobylUkraine WarRadioactivity Book:Spev sirén: Putovanie do srdca ukrajinskej vojny Source: Spev sirén: Putovanie do srdca ukrajinskej vojny