Quotessence
Home / Quotes / N Quotes

N Quotes

Browse famous quotes beginning with N. This page is a child index of the full Popular Quotes A-Z directory.

All N Quotes

“Na primavera de 2020, meses após ser eleito deputado único do Chega no parlamento, André Ventura receou a ilegalização do partido fundado um ano antes e temeu pela segurança pessoal. Soube-se que, no topo da hierarquia policial, o próprio Ventura e o dirigente nacional Luís Graça (sobre quem a imprensa revelou antigas ligações à extrema-direita e a neonazis) estariam sob investigação. A qualquer momento, poderiam ser presos e o partido ilegalizado. A informação, supostamente reservada e proveniente de «fontes amigas», «caiu no colo» do líder. E era uma granada sem cavilha. O alarme soou, mas a «notícia» manteve-se num grupo restrito de dirigentes. Quando soube, um deles chorou e urinou-se.”

“Na raznim sam izborima glasao za razne luzerske opcije, liste optimista i nadobudnjake koji su ostali ispod praga. Glasao sam za kojekakve zelene akcije, orahe i asocijacije socijaldemokrata, zaokruživao gubitnike od Tripala do Katarine Peović, a ako postoji neki imaginarni deponij za tzv. izgubljene glasove, on je nesumnjivo pun mojih "bačenih" glasova, protraćenih uludo za entitete osuđene na život ispod praga. Ipak, kad se sjetim vlastite glasačke prošlosti, nikad ne osjećam sram što sam bacio glas. Nikad ne osjećam sram zbog onih - koji su izgubili izbore. Sram uvijek osjećam zbog onih koji su na vlast došli, pobijedili. A pogotovo zbog onih koji su na vlast došli uz pomoć mog listića. U ovih trideset godina na izborima sam češće gubio, nego dobivao. No, zbog nekih ljudi koji su zahvaljujući mom glasu pobijedili osjećao sam ili još osjećam priličnu nelagodu. Imam se zbog njih potrebu ispričati općinstvu. Ako mogu nešto reći sebi kao olakotnu okolnost - to nikad nisu bili ljudi koji su bili moj prvi izbor. Obično su to bili ljudi za koje sam glasao pragmatično ili u drugom krugu, koji su bili "second best". Bili su - kako se to kaže? - aha: manje zlo. Kad god bih se stidio zbog onoga što se ispililo iz mog listića, bilo je to onda kad bih glasao za manje zlo. Kad bih bio - za to su nedavno smislili termin -manjezloaš.”

“Na religião, da mesma forma que na guerra e em todo o restante, o consolo é algo que você não consegue alcançar quando está buscando-o diretamente. Se você sair em busca da verdade, poderá encontrar consolo no final: se sair em busca do consolo, não alcançará nem consolo nem a verdade - apenas conversa mole e ilusões,para começo de conversa, as quais acabarão em desespero.”

“Na segunda-feira seguinte, na fábrica, todos já sabiam. Marfiza era um diabo-espalha-fatos, que inferno. Quando ouvi o primeiro comentário na fábrica, fiquei com um vermelho-roxo no rosto. Ela jamais seria capaz de enxergar. Se estivesse na minha frente, faria escorrer do pescoço dela. Boca aberta. Futriqueira. Venenosa. Rouba-vida. Mexeriqueira. Língua de escorpião. Maldosa. Ressentida. Vilipendiadora. Sonsa.”

“Na svaku od dve šipke sa krova trole možeš da nanižeš barem troje, ako si uporan i četvoro neljubaznih penzionera, jer se njihov bezobrazluk (utemeljen na konstantnoj žurbi nikuda, koju prikazuju kao žurbu svuda) leči samo elektrošokovima, za šta pogodno dođu debeli strujni gajtani kojima se trola napaja. Naravno da samo pravljenje ovog penzoražnjića neće ubiti obezobražene, obezbožene starce očiju krvavih od želje da vladaju svetom, ne. Preživeli su ratove. Preživeli su bedu. Preživeli su i raskoš koju ti nikada nisi osetio. Preživeli su život. Sad hoće da prežive i smrt. Šipka kroz stomak nije ništa za njih. Više ih ljuti što celi komfor metalnog štapa nije samo njihov, nego se guraju sa još troje jednako pomahnitalih. Tu leži sav problem, oni žele da žive sami u zgradama, da imaju svoju privatnu trolu, svoju ličnu poštu bez redova, svoju pijacu, svoje ulice. Ljuti ih čak i to što je smrt svačija kurva. E pa danas je dan.”

“Na svete oddávna existuje obrovská sekta hlupákov tvrdiacich, že zmyslovosť je v rozpore s inteligenciou. Je to bludný kruh: nedoprajú si rozkoš, ktorou by zveľaďovali svoje intelektuálne schopnosti, takže im zakrnejú. Sú čoraz hlúpejší, a to ich len uisťuje v presvedčení, že sú skvelí - lebo tým najlepším vynálezom, ako uveriť vo vlastnú inteligenciu, je hlúposť. V salóne možno stretnúť ľudí, ktorí sa hlučne vystatujú tým, že na dvadsaťpäť rokov sa vzdali takej či onakej slasti. Možno stretnúť aj úžasných idiotov, čo sa chvália, že nikdy nepočúvajú hudbu, nečítajú knihy alebo nechodia do kina. Sú aj takí, čo chcú v druhých vzbudiť obdiv absolútnou zdržanlivosťou. Musia na to byť namyslení: je to jediné uspokojenie, ktoré v živote majú.”

“Na verdade, creio que é razoável afirmar que, muitas vezes, são as pessoas que tiveram uma vida muito fácil – que foram mimadas e cuja autoestima foi falsamente elevada – que assumem o papel de vítima e a atitude de ressentimento. Pelo contrário, encontramos pessoas que foram magoadas quase para lá da possibilidade de recuperação e que não são ressentidas nem alguma vez se atreverão a apresentar-se como vítimas. Não são assim tão comuns, mas também não são assim tão raras. O ressentimento não parece ser, por isso, uma consequência inevitável do sofrimento. Há outros fatores em jogo, além da inegável tragédia da vida.”

“Na verdade, o deserto não existe: se tudo à sua volta deixa de existir e de ter sentido, só resta o nada. E o nada é o nada: conforme se olha, é a ausência de tudo, ou, pelo contrário, o absoluto. Não há cidades, não há mar, não há rios, não há sequer árvores ou animais. Não há música, nem ruído, nem som algum, excepto o do vento de areia quando se vai levantando aos poucos - e esse é assustador. Será assim a morte, também, Cláudia?”

“Nabokov famously never had a home. In the United States he and his wife, Vera, always rented. At Cornell University in Ithaca, New York, where he taught for a decade, they occupied homes vacated by professors on sabbatical. The Nabokovs ended their days in a small suite of rooms at the Montreux Palace Hotel in Switzerland. When asked to explain his peripatetic life of exile, Nabokov said, “Nothing short of a replica of my childhood surroundings would have satisfied me.” His hero Pushkin was a wanderer, too, exiled from St. Petersburg by the czar for years at a time. Like Nabokov, “To the end of his life he remained deeply attached to what he considered his real home, the Lyceum, and to his former fellow students.”

“Nabzın yayılıyor korku akan damarlarıma. Heyecana öyle alışıyorum ki yanında, yeryüzünün kalanı sallanmak için rüzgarı bekleyen tekdüze bir başak tarlası. Kokun her yanımı sallıyor ve kalp atışların gereksizlikleriyle gürültüye boğulan bir dünyada saklanınca asla çıkamayacağım keyifli bir saklambaç gibi geliyor. Elektrik bu. Dudaklarına yaklaşıyorum. Bu ateş. Gözlerin loş ışıkta parlıyor. Buz. Nefesin sıcak, öyle har dolu ki ve yaklaştıkça korlanıyor. Kıvılcım bu. İhtiyacım olan her şeyin utanmaz bir temsilisin ve sana sahip olamadıkça kıvranıyorum. İşte boşluk. Düşüyorum. Dudaklarındayım. Üzüm nefesin ve içtiğin şarap gibi çarpılıyorum. Bu bir ilk. Bize adını öğretmedikleri bir his dudakların. Onlar da bilmiyor. Kısa devre bu. Felç oluyorum. Israrla salgıladığım bir yasaksın: Bu, damla adrenalin. Hastalıksın ve iyileşmemek için dua ediyorum. Kanımdasın. Verem bu.”

“Nacemos para ser felices, no para ser perfectos. El amanecer es la parte más bonita del día porque es cuando Dios te dice: ¡Levántate! te regalo otra oportunidad de vivir y comenzar nuevamente de mi mano. Los días buenos te dan felicidad, los días malos te dan experiencia, los intentos te mantienen fuerte, las pruebas te mantiene más humano, las caídas te mantienen humilde, pero sólo Dios te ayuda a mantenerte de pie.”

“Nach Ansicht des Buddhismus verwechseln die meisten Menschen Glück mit angenehmen Empfindungen und Leid mit unangenehmen Empfindungen. Daher sehnen sie sich nach angenehmen Gefühlen und wollen unangenehme Gefühle vermeiden. [...] Doch darin irren sie sich gründlich. In Wahrheit haben unsere subjektiven Empfindungen kein Wesen und keine Bedeutung. Es handelt sich um flüchtige Schwingungen, die sich ununterbrochen ändern, wie die Wellen des Meeres. Wenn wir diesen Wellen zu große Bedeutung beimessen, ergreifen sie Besitz von uns und machen uns unruhig und unzufrieden.”